SB:5.Kapitola

25. září 2010 v 13:25 | Jannie Jankee

5.Kapitola~Zmeň seba,ale svet zostáva rovnaký

Srdce Blázna
Takže po dlhej dobe zase niečo pridávam. Viem nič moc ale dlho som premýšať ako to urobiť aby sa to podobalo úteku ktorý som pred pár rokmi podnikla ja. Inak dávam nato a nabudúce s toho začne byť už trochu Fantasy.

Vzbudila sa pretože steny stanu na ňu nerozprávali. Vzbudila sa pretože priesvitné kvapky stekajúc po listoch dopadali na stan. Prvé otázka znela
Kde to som?
druhá otázka znela ako odpoveď
už som utiekla? Zmenila som svoj život, konečne. No nie preto aby mi ho padajúce kvapky z neba pokazili!
V spomienkou na minulý deň vyšla zo stanu a obliekla si zelenú bundu, v tom zistila že ej v lese. Videla okolo všetko zelené a mokré a pod jej nohami za prepadala zem a menila sa na blato. Zišla k potoku a počula vrnčiace auta.
Sú blízko, hľadajú nás.
V tom jej prebehlo po rozume pár bratových slov z ktorými sa vydala na onú dlhú púť. Utekala z stanu vbehla do vnútra a potriasla Hanou. "Vstávaj je čas ísť čaká nás dlhá cesta". No Hana nespala len kývla hlavou a pozrela na ňu "Veď prší, nebol by lepší nápad sa vrátiť?" povedala ešte ospalým tónom. "Nie! Keď už som raz začala nevzdám to!" povedala Jana a začala si baliť veci.
Potom spolu zložili mokrý stan a asi 2 hodiny ťahali bicykle smerom na Bratislavu no stále sa zdržovali v lese. Občas na bicykle vysadli a aby si trochu cestu uľahčili. "Myslíš že zvládneme prejsť cez hranice?" spýtala sa Hana . "Ak hľadám, nájdem. Ak chcem aby ma nenašli nenájdu ma" odpovedala Jana a všetko zatiaľ hralo na ich stranu až na nepriaznivé počasie. Pršalo a fúkal vietor že Hanu dokonca aj zhodilo z bicyklu no aj tak sa pokúšala ísť ďalej.
O pár hodín sa ocitli v Karlovej Vsi. "Prešli sme veľa musíme zastaviť inak vypľujem dušu" povedala Hana a uchýlili sa do nejakého lesíka kde rozložili oheň. Postavali stan a premýšľali čo ďalej. "Wolfsthal!" zahlásila Jana a ukazovala ukazovákom na mesto Wolfsthal v Rakúsku neďaleko Karlovej Vsi kde sa nachádzajú. "Do Rakúska? Chceš prejsť hranice?" spýtala sa Hana a neverila vlastným očiam " Určite sa už po nás rozbehlo pátranie a ty si chceš prejsť len tak cez hranice?" hovorila Hana no podľa jej tónu bolo zistiteľné že tomu neverí. "Pátranie, nepátranie. Podľa Shanghejskej dohody na hraniciach nej sú stráže a my môžeme pokojne prejsť" povedala Jana a postavila sa a zmotala mapu ktorú hneď hodila aj do batohu. "Dobre" neveriacky Hana prikývla a zavrčalo jej v bruchu akoby sa jej tam sto čertov hnali. "Ide kúpiť niečo na jedenie" oznámila Hana a zobrala si zo sebou 5 eur a odišla. Jana zostala zase raz zo svojou samotou. Z myšlienkami inde začala sa jej v hlave rodiť nová báseň. Vzala papiere ktoré si vzala sebou a pero a začala písať.
Viem.
Aký sladký je spánok, keď snívaš o tom, čo chceš.
Aký sladký je spánok keď o svojom živote nevieš.
Aké zábavne je keď sa na teba niekto usmeje.
Aké krásne je keď ťa niekto miluje.
Aké smutné je keď ťa niekto opúšťa.
Aké smutné je keď ťa zo svojho srdca navždy vypúšťa.
Ako bolia slzy do tváre vypálené,
ako bolia spomienky na toho druhého keď sú spálené.
V hlave báseň si premietala no Hana sa ešte nevrátila a to ju donútilo zase rozprávať sa zo svojím tichom a povedať mu to na papieri.
Prečo ma volajú keď nepoznajú moje meno?
Za všetkým ľudia vidia len peniaze a veno.
A ako sa zachovajú?
Ľudia čo nám prikazujú?
Keď zavládne tma,
a ja v tej tme "Neskoro prosíš ma!"
Napísala týchto pár veršov a dôkladne si kládla otázky na ktoré bohužiaľ ťažko odpovedať.
Život v otázkach a odpovediach je zložitý ako srdce básnika ktorý je ranení. Prečo sa cítim uzavretá keď behám po slobode? Bojím sa, tma sa sem vkráda a moje myšlienky stláča akoby boli pomaranč. Chcem byť doma, no nechcem bolesť. Nechcem ľútosť pretože tej si ľudia narobili dosť!
V premýšľaní o tom či je jej cesta správna a či je toto jej osud končila s tým ako si ľudia navzájom ubližujú a to vnuklo jej básnickému srdcu ďalšiu múzu.
Ach, tá falošnosť,
Človek v moci ma posadnutosť.
A len to z nás narobila voľnosť.
Utiahnutý na reťazi cíti spokojnosť!
A kam sa stratila života hojnosť?
Voláme, na zlý život,
Staviame pred zlými plot.
A tú v srdci falošnosť, ktorú v sebe máme,
radšej schováme ,
keď na zlý život voláme.
Po každé keď zistíš že si sa plietol,
vyhovoríš sa na vietor.
A ta jediná v živote zabudnutá pokora,
pozerá na nás od hora.
Ale mi radšej hrajme pokra,
keď nám doma umiera svokra.
Ľudia zabúdajú načúvať srdcu hlas,
bože, ich zaslepenosť uhas.
U dávno to nestojí na vlásku,
a stratila sa i viera na lásku.
Každý nosí masku,
boja sa že by ostatný nevideli krásku.
Život je už ako prestrihnúť pásku.
Robíš to z bolesťou,
ale odvahou.
A potom sa naučíš žiť život aj s jeho pokorou.
Dopísala báseň a v tej chvíli prišla i Hana z nejakým jedlom ktoré nakúpila za to málo čo majú. Pozrela na papiere čo Jana držala v rukách "Môžem sa pozrieť?" spýtala sa a sadla si k Jane. Jana mlčky podala Hane papiere z básňami ktoré napísala a dodala "Ak to pochopíš, môžeš". Hana si začala čítať jednu báseň a až ju vo svojej mysli spracovala povedala "Asi si za tu dobu čo sme sa nevideli musela prežiť veľa" . "To áno. Ale nikdy nie je tak zle aby mohlo byť ešte horšie" povedala zamýšľala sa nad tým čo tak všetko mohla Hana pochopiť. "Prečo si utiekla ty?" spýtala sa Jana po dlhej chvíle mlčania aj keď na Haninu odpoveď nebola moc zvedavá, vedela čo od nej môže očakávať neutekali spolu po prvé. "Nie je to jedno?" chvíľu sa zase mlčalo. "Ale je. Je tak málo a zároveň veľa čo by sme si mi dve mohli povedať ale niekedy ticho povie viac než treba" v tom sa Hana zasmiala "Ale kto sa nespýta nevie". "Áno" súhlasila Jana. "Niekedy je lepšie nechápať ako chápať to čo nikto nechápe. Lebo by ti nikto nerozumel" vtedy Jana pochopila čo tým Hana myslela, a mala pravdu.
Ak vidím do človeka tak ako mi povedal môj otec tak chápem to čo nechápe ten druhý. Sám seba. A sám seba pochopiť je niekedy viac ako pochopiť toho druhého. Ak niekomu niečo povieš mal by si premýšľať nad tým ako to vidí on. A on zase ako to vidíš ty. Pretože ten súcit a ochota veľa z nás chýba.
Po rozhovore kde si Hana a Jana vymenili myšlienky tak išli spať do stanu. Noc bola chladná aj keď už konečne nepršalo. Ale vietor bol tak silní a štipľavý že keby sme ho dali do polievky bola by z nej rázom moc pikantná polievka.
Sú pár veci ktoré som za tento deň pochopila. Nech robíš čokoľvek, zmeniť život jedného človeka je stále málo. Aby bolo všetko dobré musíš zmeniť celý svet.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama