SB:3.Kapitola

26. července 2010 v 20:23 | Jannie

3.Kapitola~Spomienka na lepšie

Srdce Blázna

Nemám co dodat..v příbehu se vyskituje básen "spomienka na lepšie" a podla too je dílo pojmenovane. No zatím nic moc ako i ty ostatní kapitoly.








Je ďalší deň, ďalší deň ktorý prináša trápenie. Dievča alebo Jana už nespí. Vie, dnes je Pondelok. Jej matka sa vráti z ´výletu´ za svojim milencom. A čo, je šťastná. No nemusela by to šťastie brať iným.
Po včerajšom rozhovore z otcom a bratom sa Jana cítila oveľa lepšie no nevedela čo ju čaká. Celý deň sa zdal načisto dobrý a v pohode. Ráno došla sesternica ktorá jej veľa krát lezie na nervy pretože vždy dala na mamu a nie na ňu, s ňou kukala film. Ani ho nedopozerali a keď si urobili prestávku došla ona. Matka Jany. Zdala sa byť šťastná, no práve došla z toho výletu tak sa niet čomu diviť. Položila do vázy ruže ktoré ako povedala Jane dostala od svojho milenca k narodeninám ktoré bude mať za pár dni. Ani len nezačala už púšťala notebook aby mohla byť zo svojim milencom v kontakte. Jak zapla notebook tak si nabila mobil ktorý sa jej behom tej dlhej cesty vybil. A začala nadávať, že všade okolo je bodrel a už jej zase všetko nevyhovovalo. Pretože asi zistila že toto nebola jej Handlová do ktorej chodí na výlety. Toto nebol jej milenec ktorý jej daroval ruže. Bola doma, no jej správanie zapredalo jej vlastne deti a jej manžela.
Neskôr sa upokojila a začala si písať z milencom. "Mami mohla by si ma dať ostrihať" spýtala sa Jana jemne aby ju nerozčúlia. "No mohla" odpovedala jej matka a o pár minút sa rozhodla zavolať kamarátke ktorá by Janu ostrihala. "No a keďže máš vlasy ktoré sa ty točia ak budeš zle vyzerať, ako baranček boží " začala jej sesternica. "Keby ma tu niekto počúval tak som sa k tomu už aspoň 10 krát vyjadrila. Ale tu ma nikto nepočúva" povedala Jana ktorá už tohto mala akurát tak dosť. "Ja som ťa počúvala tak nezvaľuj vinu na mňa!" vybuchla jej matka. A aby to Jana nemusela počúvať odišla do izby. Za chvíľu za ňou došla jej sesternica "Dokukáme ten film?" spýtala sa. "Nie" odpovedala Jana krátko a z normálnym podtónom v hlase. "Aha, tak milostivá sa už zase urazila" odišla a už len Jana počula jak matke hovorí ako sa na ňu urazila. "To bolo akože o čom? To si sa ako urazila.." začal jej brat "chápeš tomu?" hneď nato sa spýtal. "Áno, bohužiaľ chápem" odpovedala a išla do druhej izby kde i zobrala notebook. "Keď niekto dôjde domov a hneď podpichuje tak sa nediv" toto začul jej otec a pozrel sa na ňu a tichším hlasom povedal "Čo sa stalo?". Jana naňho len pozrela zavrela dvere a jej otec sa odpovede nedočkal. Jana sa pustila do reči z bratom o tom čo sa stalo. Za chvíľku do izby prišiel otec zase zo slovami "Čo sa stalo?". "Nič" odpovedala Jana krátko. Otec na ňu len skúmavo pozeral a vedel že sa niečo stalo a vedel tiež že sa domov vrátila matka. Dalo sa len veriť v to že aj jeho to zabolelo.
Neskôr večer si Jana sadla do postele a premýšľala "Aké by to bolo zomrieť?". Kládla si otázky, no túto otázku a zmýšľanie odhodila keď si spomenula na slová svojho otca: Ak ublížiš sebe ublížiš aj mne. Nechcela totiž ubližovať svojej rodine, ľudom ktorým miluje a má rada. Začala premýšľať nad inou myšlienkou "Už som raz zdrhla z domu. Čo tak to urobiť zasa? Čo tak vyhľadať zasa Hanu? A aj keď ma zradila zdrhnúť s ňou?" . Zamyslela sa nad tým no nevedela ako sa s ňou skontaktovať. Rodičia jej zakázali sa s ňou stretávať. A nevie kde by ju tak mohla náhodne stretnúť. Napísala teda list :
Ahoj, Hana. Myslím že asi budeš proti ale chcem to vyskúšať. Dlho sme sa zase nerozprávali od toho úteku. Nechcem to nejako moc rozpisovať, idem k veci. Chcem aby si zase so mnou utiekla. Možno budeš mať dôvod prečo zase utiecť. Ja ho mám, a dosť veľký . Stretneme sa zajtra pri tvojom dome o 15:00. Pá...Jana.. z bývalej školy.
Pozrela na hodiny a spýtala sa matky že či môže isť na chvíľku von. Matku nejako presvedčila aj keď bolo neskoro na to aby šla von. Rýchle vybehla z domu a po ulici hore až začínal les. Tam za menším potokom prešla do ľavej strany a tam kopcom k domu Hany. Vyšla po schodoch keďže ony bývajú hore a ich starý rodičia dole. Pri dverách dala obálku z nápisom ´len pre Hanu´ a odišla domov.
Doma si sadla k stolu a zapla lampičku. Vytiahla papier a vzala si pero ktoré voňalo ako po jahodách, čerstvo natrhaných jahodách. Pozrela sa do rohu a v jej mysli rástla ďalšia báseň. Začala ju písať na papier a medzi písaním jej do nosu vsakovala ta vôňa jahôd.
Do rohu pozerám,
viem, veľa veci čo bolo strácam.
Vetu správnu hľadám,
jak povedať že v srdci bolesť mám.
Spomínam, aké to bolo krásne,
na tie veškeré básne.
Je to ako prejsť celú míľu,
za dlhú chvíľu.
Moje srdce jemne vzlyká,
akoby ho prebodla dýka.
Keď spomeniem na prítomnosť,
chcem vrátiť minulosť.
Život iným ruku podáva,
a so mnou si len zahráva.
A potom, po tvári ty stekajú,
slzy šťastia na teba doliehajú.
Nedá sa však tomu predísť,
každý z nás musí odísť.
Dopísala báseň a položila pero na stôl. Báseň uložila medzi ostatné a ľahla si do postele. Ešte chvíľu premýšľala nad tým všetkým a potom zaspala.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama